Homofóbia na školách

Homofóbne šikanovanie na škole

Každý mladý človek má právo na to, aby k nemu bolo pristupované s úctou a rešpektom. Rovnako všetky lesby, geji, bisexuálni a transrodoví žiaci/čky majú právo na to, aby vyrastali bez strachu z toho, že budú šikanovaní/é.

Roky dospievania sú pre deti obdobím výziev. Práve v tomto čase začíname skúmať svoju sexualitu, to kým vlastne sme. Väčšina detí si uvedomí svoju neheterosexuálnu, či transrodovú identitu vo veku 12 až 13 rokov, ale málokedy sa s tým niekomu zdôveria do svojich šestnástich rokov. Dôvodom spravidla býva strach z negatívnej reakcie a odmietnutia. Negatívna reakcia a život v strachu z odmietnutia môžu byť pre mladého človeka veľmi poškodzujúce. Pre niektoré mladé lesby, gejov, bisexuálnych a transrodových ľudí je to obdobie obrovského tlaku. Aj keď byť lesbou, gejom, bisexuálnym, či transrodovým človekom nie je samo o sebe problém, nedostatok podpory zo strany rodiny, žiackeho kolektívu a pedagogického zboru môže spôsobiť, že dospievanie sa obdobím izolácie a zmätku.

Pokiaľ chceme hovoriť o homošikane na školách, musíme sa najprv pristaviť pri homofóbii ako takej. Veľké množstvo ľudí sa domnieva, že ľudia s inou ako heterosexuálnou orientáciou alebo ľudia, ktorí nespĺňajú tradičné predstavy o ženskosti a mužskosti, sú divní. Žiaci a žiačky tieto predsudky preberajú. Ďalej ich kombinujú so svojou zvýšenou citlivosťou na sexualitu a tiež so svojou potrebou byť súčasťou partie, kde býva veľmi dôležité, aby človek spĺňal predstavy o „správnom chalanovi“, či „správnej babe“. Z týchto dôvodov je homofóbia na školách stále silne prítomná. Ak tomu školy nevenujú pozornosť, ľahko sa môže stať, že prerastie do otvoreného ubližovania ľuďom, ktorí sú podľa homofóbnych predsudkov iní.

Čo to tá homofóbia vlastne je?

  • obava, strach z lesieb, gejov, bisexuálnych a transrodových ľudí,
  • negatívne postoje voči LGBT ľuďom, ktoré sú emocionálne podfarbené, nenávistné a môžu viesť k fyzickým, či psychickým útokom,
  • zosmiešňujúce, ubližujúce správanie voči neheterosexuálnym/ transrodovým ľuďom alebo voči ľuďom, u ktorých sa neheterosexualita/ transrodovosť predpokladá.

Po zoznámení sa s touto definíciou, môžeme mať pocit, že homofóbia je nebezpečná, no na školách sa nevyskytuje. V škole predsa nedochádza k situáciám, kde by bolo zrejmé aká je sexualita žiakov/čok, či vyučujúcich. Je tomu naozaj tak?

Prostredníctvom nasledujúcich príkladov zo školského prostredia sa skúste ešte raz zamyslieť. Je možné, že sa vám budú zdať povedomé. Ako by ste v danej situácii z pozície učiteľa/ky reagovali?

Andrej má večer vystúpenie z tanečnej. Počas prestávky neúnavne nacvičuje v prázdnej triede. Na ušiach má mp3ku takže nepočuje prichádzať skupinku chlapcov. Chvíľu ho pozorujú a potom vybuchnú do smiechu. Jeden z nich začne napodobňovať Andrejove pohyby. Máte práve dozor na chodbe, počujete ako sa z triedy ozýva „Buzerant!“

Učiteľ v triede na hodine dejepisu preberá starovek. V snahe na seba upozorniť sa Marcel pýta: „Je pravda, že Alexander Macedónsky bol teplý?“ Trieda ožije, niektorí sa smejú, iní sa tiež dožadujú odpovede.

V triede máte chlapca, ktorý sa stará o svoj zovňajšok viac ako iní spolužiaci. Géluje si vlasy, chodí vždy dokonale upravený, polokošele a pestré farby. V triede naňho neustále pokrikujú: „Čo ty pupuš? Dneska zas na buzeranta? Toto tričko je najbuzerantskejšie zo všetkých. Ja s tým buzerantom nechcem byť v skupine. A pod. „

Takéto situácie nachádzame na základných i stredných školách. S vekom detí narastá počet situácii a ich explicitnosť. Napriek tomu vyučujúci/e často na dané poznámky nereagujú – majú buď veľa práce alebo prežívajú rozpaky a nevedia ako reagovať. Tento negujúci prístup k homofóbnym poznámkam žiakov/čiek v triede často utvrdzuje v tom, že spôsob akým o neheterosexualite premýšľajú je správny a u LGBT detí podporuje vznik internalizovanej homofóbie.

Internalizovaná (zvnútornená) homofóbia

LGBT mladí ľudia sa v procese spoznávania samých seba pohybujú v školskom prostredí, ktoré vyjadruje častejšie negatívne než pozitívne reakcie na neheterosexualitu a/alebo transrodovosť. Je ťažké ich ignorovať a nedať sa nimi ovplyvniť. Mnohokrát si ich LGBT deti zvnútorňujú a začínajú byť presvedčené o tom, že sú zlé, môžu sa stať homofóbnymi sami voči sebe. Prežívajú tak vnútornú neistotu, znížené sebavedomie, pochybnosti v medziľudských vzťahoch.

Pokiaľ zosmiešňujúce narážky, gestá, nadávky nie sú včas zastavené a žiacky kolektív ich namieri na jedného konkrétneho spolužiaka/čku, je to častokrát spúšťací mechanizmus homofóbne ladenej šikany v triede.

„Niekto prišiel na to, že som na baby a rozšíril to po škole. Všetci to vedia, ohrozujú ma a nikto mi nepomôže. Učiteľ videl ako ma v jedálni potkli a kričali na mňa lesba, no tváril sa, že to nevidí.“

(Eva, 15 rokov, stredná škola, Bratislava)

Ako vyzerá homofóbne šikanovanie?

  • spĺňa charakteristiky všeobecného šikanovania (asymetrické vzťahy, dlhodobý charakter, odlišnosť od skupiny)
  • špecifické v tom, že je namierené voči ľuďom, ktorí sú homosexuálni, bisexuálni či transrodoví

Def.: Dlhodobé, opakované verbálne, či fyzické ubližovanie človeku preto, že nie je heterosexuálny, alebo z dôvodu, že sa správa, či vyzerá odlišne, a preto ho označujú za geja, lesbu, atď.

K ubližovaniu dochádza v asymetrických vzťahoch, kde má jedna strana fyzickú, psychickú či sociálnu prevahu. Ubližovanie má za cieľ zvýšiť vlastný pocit hodnoty tých, ktorí šikanujú.

Byť v niečom výrazne odlišný/á ako zvyšok skupiny znamená znevýhodnenie. Hlavne v kolektívoch dospievajúcich detí býva veľmi dôležité spĺňať určitú normu – „byť normálny“. Homofóbna šikana tak negatívne ovplyvňuje sebavedomie, sebahodnotu detí a následne dosahované výsledky v škole.

„Homofóbne šikanovanie musí byť pomenované v minúte, kedy začne.“

(Zuzana, 36 rokov, školská psychologička)

Z výskumu z prostredia anglických škôl z roku 2009 založených na výpovediach samotných učiteľov/iek druhého stupňa základných škôl vyplýva, že homofóbne ladená šikana je najfrekventovanejšou formou šikany hneď po šikanovaní z titulu nadváhy. Zo získaných dát vyplýva, že homofóbne ladená šikana sa vyskytuje 3x častejšie ako šikanovanie na základe rasy, či náboženstva. Z toho istého výskumu vyplynulo, že až 60% LGBT mladých ľudí má pocit, že ani doma, ani v škole nie je dospelý, s ktorým by mohli otvorene o svojej orientácii, či rodovej identite hovoriť. Na Slovensku nebol realizovaný takto tematizovaný výskum, no dajú sa predpokladať obdobné dáta.

Prečo dochádza k homofóbii?

Správne porozumieť tomu, prečo ľudia zastávajú homofóbne názory a postoje sa nedá bez použitia rodovej perspektívy. Naša spoločnosť je usporiadaná na princípe rodu, podľa ktorého sú všetci rozdelení na ženy a mužov. Všetko sa spája so ženskosťou a mužskosťou. Podľa týchto dvoch kategórií rozdeľujeme aj väčšinu vecí (napr. hračky), farieb, záujmov, povolaní - na mužské alebo ženské. Napríklad červená farba, bábiky, sestrička alebo letuška sú ženské/dievčenské farby, veci, povolania. Modrá farba, autíčka, vojak/šofér sú mužské farby, veci, povolania. Tieto rigidné predstavy o mužskosti a ženskosti voláme rodové stereotypy. Rodovým stereotypom je napríklad to, čo by mali „správne ženy“ a „správny muži“ robiť, ako by sa mali správať, ako by mali vyzerať, aké by mali mať záľuby a pod. Žena by mala byť pekná, starostlivá, citlivá, upravená, mali by vedieť variť a starať sa o domácnosť. Muž by mal byť silný, nebojácny, vedieť ochrániť, vedieť zabezpečiť rodinu a pod.

Aj keď sa v tejto téme svet posúva a naše vnímanie rozdelenia vecí na mužské a ženské je viac vnímané ako všeobecné a univerzálne, stále sa stretávame s tým, že ak niekto nespĺňa tieto naše predstavy o „správnej“ mužskosti/ženskosti, vyčleňujeme ho zo spoločenstva, a považujeme to za niečo zvláštne, odlišné.

„Dnes, keď sa chlapci starajú o svoj zovňajšok - gélujú si vlasy, používajú parfum a pod., vníma väčšina detí normálne a pozitívne. Aj ja mám v triede takého chalana. Ale keď mu chcú spolužiaci ublížiť, kričia naň ho „Ty buzerant“. “

(Ľubica, 43 rokov, učiteľka)

Prečo sa LGBT deti cítia byť iné?

Rozdelenie spoločnosti na mužov a ženy je riadené aj akýmsi „rodovým poriadkom“. Ten stojí na princípe, že nielenže všetko môžeme rozdeliť na ženské a mužské, ale že sa tieto dve kategórie aj vzájomne dopĺňajú a iba spolu vytvárajú ideál. Ak je napríklad so ženami v spoločnosti typicky stereotypne spájaný cit a s mužmi rozum – tak ich vzájomná kombinácia utvára ustálenú ideálnu dvojicu „rozum a cit“. Podľa týchto rodových stereotypov muž a žena do seba zapadajú, a tým pádom iba heterosexuálny vzťah - žena a muž – je kompletný. A preto je ideálna iba heterosexualita. Toto povyšovanie heterosexuálnej formy vzťahov na normu sa volá heteronormativita. Heteronormativita uprednostňuje heterosexuálnu orientáciu pred inými sexuálnymi orientáciami a vníma ju ako jedinú správnu. Akékoľvek iné sexuálne prejavy sa považujú za menejcenné, neprípustné alebo poprípade za odchýlku. Odchýlky vytvárajú nedôveru a pochybnosti, v horšom prípade pocity ohrozenia a strachu. Heteronormativita je taká samozrejmá a všadeprítomná, že ju ani nevnímame. Nie je automaticky spájaná s nenávisťou, agresiou alebo strachom s LGBT ľudí ako homofóbia, ale odsúva iné prejavy sexuálnej orientácie do druhej podradnej kategórie.

Heteronormativita sa napr. prejavuje:

  • v bežných otázkach o vzťahoch, ako napr. dievčat sa pýtame, či sa im už v škole páči nejaký chlapec, chlapcov či sa im páči nejaké dievča (nepýtame sa rodovo neutrálne – páči sa Ti niekto?)
  • učitelia/učiteľky predpokladajú, že všetci ich žiaci/čky sú heterosexuálni
  • v médiách, beletristickej literatúre sa prevažne objavujú dobré pretrvávajúce heterosexuálne vzťahy, nezobrazujú sa LGBT vzťahy (napr. v seriáloch, filmoch, časopisoch ukazujú väčšinou iba lásku medi mužom a ženou)
  • rodičia venujú väčšiu pozornosť heterosexuálnym vzťahom svojho dieťaťa než jeho LGBT súrodencovi.

Deti sa pri spoznávaní a hľadaní vlastnej sexuality neidentifikujú hneď ako lesba, gej, bisexuálna alebo transrodová osoba. Hovoria skôr o tom, ako sa cítia, že sa im páči kamarátka/kamarát. Avšak často krát majú pocit nekompletnosti či abnormálnosti, pretože všade okolo seba vidia väčšinovo heterosexuálne vzťahy (v škole, v rodine, v televízii, časopisoch), rodina/známy/učitelia sa ich pýtajú na príťažlivosť vždy k opačnému pohlaviu (málokedy neutrálne bez pomenovania rodu). Majú tak pocit, že ak to tak necítia, niečo nie je v poriadku. Emocionálna či erotická príťažlivosť ich k opačnému (alebo iba k opačnému) pohlaviu nenapĺňa. Opačné pohlavie nevnímajú ako doplnkové k sebe, s ktorým budú vytvárať ideál.

„Samozrejme heterosexualita nie je niečo zlé. Avšak nemala by byť vnímaná ako určujúca norma. Nie je jediná a iba jedna správna. Je dôležité hovoriť o tom, že homosexualita i bisexualita sú normálnou a zdravou alternatívou ľudskej sexuality.“

(Viera, 39 rokov, psychologická poradňa)

Na základe rodových stereotypov a heteronormativity tak geji, lesby, bisexuálni a transrodoví ľudia nespĺňajú kritériá „správneho muža“ a „správnej ženy“. Tým vznikajú tzv. homofóbne predsudky. Napríklad predstava správnej ženy zahŕňa starostlivosť o vzhľad a prácu na tom, aby pôsobila na mužov atraktívne. Z toho potom vyplýva stereotypná predstava o lesbických ženách, ktoré sa považujú za mužatky pôsobiace drsným dojmom, ktoré sa nemaľujú, a pod. Tieto charakteristiky pritom zodpovedajú len menšej časti lesbických žien. Ak však akékoľvek dievča vykazuje takéto charakteristiky, začnú ju za lesbu považovať. Aj tu platí, že čím menej deti o sexualite a sexuálnych orientáciách vedia, čím viac považujú túto tému za spoločenské tabu, tým skôr považujú všetky odchýlky od heterosexuality za nenormálne. Nedostatok serióznych informácií je podhubím pre homofóbne predsudky.

Čo stojí za homofóbnym šikanovaním?

Popri homofóbnych predsudkoch môže mať šikanovanie aj ďalšie príčiny:

  • Človek, ktorý šikanuje sa sám v minulosti so šikanou stretol. Trauma – znížené sebavedomie – príležitosť vrátiť poníženie
  • Človek, ktorý šikanuje sa cíti neistý ohľadne vlastnej sexuality. Odmietanie možnosti vlastnej neheterosexuality – šikanuje druhých, čím sa snaží presvedčiť sa o svojej heterosexualite a kompenzuje si tým fakt, že sa mu to nedarí.
  • Človek, ktorý je svedkom šikanovania v kolektíve, sa môže pridať pre obavu, že ak by sa zastával šikanovaného spolužiaka/čky tak bude sám podozrievaný z neheterosexuality

“O Dávidovi v škole hovoria, že je tepľoš lebo nikdy nechce hrať s nami na telesnej futbal a ešte nemal frajerku. Ja mu tak nehovorím. Veď ani ja som ešte nemal frajerku, ale to chalani nevedia. V triede sa Dávida nezastávam. Čo ak by si mysleli, že aj ja som teplý? To určite nebudem riskovať.”

(Lukáš, 16 rokov, stredná škola)

Homofóbne predsudky sú silnejšie medzi mužmi než medzi ženami. Keďže rola muža v spoločnosti je vnímaná menej flexibilne ako rola ženy, strata predstavy o “správnom mužovi” je potenciálne ohrozujúcejšia. Nie je teda náhodou, že sa častejšie stretávame s homošikanou u chlapcov. Podľa výskumu českej organizácie Človek v ohrození z roku 2007, 72% chlapcov na stredných školách zastávalo negatívny postoj voči gejom, zatiaľ čo dievčat bolo 24%.

Keď v triede dôjde k homofóbnemu šikanovaniu medzi dvoma alebo niekoľkými žiakmi/čkami, zvyšok kolektívu na to vždy reaguje. Buď tým, že sa proti nemu postaví a šikana sa zastaví, alebo tým, že naň mlčky prizerá – šikanovanie sa stáva normou, stáva sa prijateľným. V tomto zmysle má šikana negatívny dopad na každého člena/ku triedy, ktorí pociťujú neistotu a úzkosť v dôsledku toho, že sú svedkami ubližujúceho správania. Mení sa aj celá skupinová atmosféra triedy, ktorá nemôže pozitívne stimulovať proces učenia.

Pre obete homošikany je veľmi ťažké zveriť sa vyučujúcim so svojimi skúsenosťami. Dôvodov môže byť niekoľko:

  • je im nepríjemné hovoriť s vyučujúcimi o sexualite

    Sexuálna orientácia býva často presexualizovaná. V skutočnosti je neheterosexualita a transrodovosť o vnímaní samého seba, o tom kto som, o formovaní identity dieťaťa, ktoré v sebe zahŕňa uvedomovanie si vlastnej jedinečnosti a súčasne potrebu zaradiť sa k iným (môžu pôsobiť proti sebe).

  • nechcú priznať, že ich obťažujú – vidia to ako dôkaz svojej neobľúbenosti v kolektíve a zároveň ako svoju neschopnosť situáciu riešiť.

    Deti sa často obávajú, že ak sa zdôveria s tým, že im niekto ubližuje kvôli tomu, že sú lesby, geji, bisexuálni, či transrodoví, budú vnímaní ako “bonzáci”.

  • nemajú k učiteľom/kám dôveru a neveria, že škola dokáže zastaviť šikanu.

  • V neposlednom rade sa deti cítia v pasci – povedať učiteľovi/ke o šikane znamená zverejniť svoju LGBT identitu - vyoutovať sa

„Nemôžem o tom povedať v podstate nikomu. Dnes ma udreli na chodbe a nemôžem o tom povedať učiteľke pretože by som jej musel povedať, že som gej.“

(Marek, 14 rokov, základná škola)

Pre viac informácií čo povedať, keď sa Vám dieťa rozhodne zdôveriť so svojou sexuálnou orientáciou, kliknite sem.

Aké podoby môže mať homofóbne šikanovanie?

Homofóbne obťažovanie a šikanovanie môžu nadobúdať rôzne podoby – od zdanlivo neproblematických vtipov na neheterosexualitu a komentovanie heterosexuality ako jedinej možnej a správnej orientácii, až po otvorené násilie voči konkrétnym chlapcom a dievčatám. Dôležité je si uvedomiť, že tieto prejavy sa vzájomne sprevádzajú. Preto zľahčovaním takéhoto správania, ktoré nepovažujeme za bezprostredne nebezpečné pre konkrétne osoby, otvárame priestor pre vznik vážnejších prejavov, ktoré už vedú k zrejmým negatívnym dôsledkom a ťažko sa odstraňujú. Z tohto dôvodu treba venovať pozornosť všetkým prejavom homofóbneho obťažovania a šikanovania.

Homofóbne šikanovanie sa môže vyskytovať ako:

  • vtipy, obrázky, komentáre o homosexualite, bisexualite a transrodovosti, ktoré sú zosmiešňujúce, znevažujúce a nie sú smerované na konkrétne osoby, t. j. sú neadresné, a tým vytvárajú celkovo nepriateľskú atmosféru voči LGBT ľuďom
  • verbálne poznámky voči konkrétnym dievčatám a chlapcom, ktoré nemiestne zdôrazňujú ich neheterosexualitu
  • mimické výrazy, gestá, pohyby alebo obrázky, ktoré nevhodne vyjadrujú neheterosexualitu alebo sú používané voči konkrétnym LGBT deťom
  • zasielanie urážlivých emailov, smsiek – ktoré používajú homofóbny jazyk, nemiestne vyjadrujú neheterosexualitu alebo sú používané voči konkrétnym LGBT deťom
  • vyzliekanie, intímne dotýkanie či predstieranie sexuálnych pohybov
  • fyzické napádanie konkrétnych dievčat a chlapcov pre ich neheterosexualitu, alebo odlišnosť
  • ignorovanie konkrétnych dievčat a chlapcov pre ich neheterosexualitu alebo odlišnosť

Či v žiackom kolektíve panujú predsudky si možno všimnúť aj na používaní homofóbneho jazyka. Homofóbny jazyk je prevedením predsudkov do každodenného správania, pôsobenia a verbálneho prejavu. Ide o zdanlivo nepodstatné spájanie neheterosexuality s aktivitami, či vecami („pozri na tie farby – ružová a fialová – ten graf je úplne buzerantský“ „latinsko-americké tance sú len pre teplošov, normálny chlap by sa tak nevykrúcal“ ). Homofóbnym jazykom tiež budujeme akúsi hranicu medzi normálnym a nenormálnym. Ak povieme, že latinsko-americké tance sú len pre gejov a normálny chlap by to nerobil, zároveň tým vymedzujeme, že keď chlap takéto tance tancuje nie je „normálny“ a byť gejom nie je „normálne“ (lebo iba nie geji sú „normálni“ chlapi).

„U nás v triede je bežné, že sa na ružovú, alebo aj fialovú farbu hovorí, že je buzerantská alebo fuj, aká buzeratská farba.“

(Jana, 13 rokov, ZŠ)

Tieto prejavy možno zhrnúť do troch oblastí:

  • Otvorené negatívne správanie voči ľuďom, ktorí nie sú heterosexuálni a prejavujú to.
    Napríklad sami to oznámili alebo sa o tom dozvedel kolektív iným spôsobom (náhodným stretnutím mimo školy).
  • Otvorené negatívne správanie voči ľuďom, ktorí podľa kolektívu nie sú heterosexuálni.
    Títo ľudia nemusia byť LGBT alebo si to doteraz neuvedomili, neoznámili to svojmu okoliu. Kolektív tak presne nevie, či je daný človek hetero alebo nie. Na základe dojmu, ktorým ten človek pôsobí (stereotypy, predsudky) však skupina jeho odlišnú sexuálnu orientáciu či rodovú identitu predpokladá, a preto sa k nemu správa negatívne.
  • Skupina zastáva presvedčenie, že byť neheterosexuálny je zlé, a preto označením za geja či lesbu možno ublížiť.
    Snaha ublížiť je namierená na dievčatá a chlapcov, ktorí sú v kolektíve neobľúbení (zvyčajne preto, že nespĺňajú požiadavky na ženskosť a mužskosť). Kolektív im dáva svoje odmietanie najavo tým, že ich označuje za gejov, lesby atď, hoci o ich sexualite nič nevedia a vlastne o ňu ani nejde. Označenie sa používa s cieľom ponížiť druhého.

Ako predísť homofóbnemu šikanovaniu?

Keďže dlhodobým následkom homošikany je strach zo spolužiakov/čok, záporný vzťah ku škole a neschopnosť dieťaťa napĺňať svoj potenciál, je oveľa jednoduchšie a efektívnejšie homošikane predchádzať, ako riešiť jej následky.

Pre zamedzenie vzniku homofóbnych nálad v škole je nevyhnutné systematicky posilňovať atmosféru rešpektu a podpory. Lesby, geji, bisexuálni a transrodoví študenti/ky potrebujú vedieť, že v škole majú svoje miesto a sú prijímaní/é bezpodmienečne.

Nasledujúce odporúčania ilustrujú ako sa dá takýto typ podpory realizovať, zároveň vysielajú signál celej škole a pôsobia tak preventívne voči vzniku homofóbnej šikany.

  • Nepredpokladajte, nedomnievajte sa
    Je nemožné povedať, či je niekto gej, lesba, bisexuál/lka na základe toho ako sa správa, ako rozpráva, ako sa oblieka alebo akých má priateľov. Neheterosexualita nemá žiadne symptómy.

  • Neľutujte ich
    Ak im dáte pocit ľútosti, vysielate tým signál, že byť gejom, lesbou, bisexuálnou alebo transrodovou osobou je niečo zlé. Byť gejom, lesbou, bisexuálnym alebo transrodovým človekom nie je samo o sebe zlé alebo rizikové. Títo mladí narážajú na problémy, až keď druhí ľudia reagujú negatívne a odmietavo.

  • Buďte pozitívni, keď sa vám mladý človek „vyoutuje“ a veďte čo povedať
    Dajte im pozitívne uistenie, počúvajte ich a buďte podporní. Diskutuje s nimi o tom, ako na to môžu reagovať vaši kolegovia/gyne, učitelia/ľky, iní pomáhajúci odborníci/čky, kamaráti/tky, spolužiaci/čky, (rodičia). Spýtajte sa ich ako sa cítia, a ako by chceli ďalej postupovať.

  • Pokus o zmenu LGBT identity môže mať obrovské dôsledky na psychiku
    Každá veľká lekárska a psychiatrická asociácia potvrdzuje, že pokusy o zmenu sexuálnej orientácie, či už homo, bi, hetero, alebo transrodovej identity nefungujú a sú škodlivé. Reparatívne terapie, ktoré sľubujú výsledky, síce môžu dočasne zmeniť sexuálne správanie dieťaťa, nemajú však žiadny vplyv na jeho sexuálnu orientáciu či identitu. Snaha zabrániť sexuálnej orientácii a/alebo transrodovej identite alebo ich potlačiť vedie nevyhnutne k poškodzovaniu dieťaťa, spôsobuje jeho vnútorný zmätok alebo zníženú sebahodnotu. Štúdia za štúdiou ukazuje, že takáto snaha o zmenu býva sprevádzaná veľkým poklesom kvality života LGBT ľudí. Tento mýtus sa vynoril pre mylné presvedčenie, že k zmene sexuálnej orientácie a transrodovej identity príde odrazu, v momente, keď človek uskutoční coming out, ako keby sa naraz zmenil. Gejovia, lesby, bisexuálni a transrodoví ľudia môžu o rozhodnutí uskutočniť coming out rozmýšľať mesiace alebo roky, ale pre tých, ktorým sa zdôverujú, sú v jeden deň heterosexuálni (automaticky ich doteraz tak brali) a druhý deň lesby a gejovia. Ostatní si tak môžu myslieť, že ľudia môžu vedome zmeniť svoju sexuálnu orientáciu a rodovú identitu. Ale keby mladí ľudia mohli slobodne vyjadrovať svoju emocionálnu a sexuálnu príťažlivosť, nebudú musieť potláčať svoju vrodenú sexuálnu orientáciu a môžu urobiť coming out skôr.

  • Ochráňte ich pred šikanovaním
    Všetci mladí ľudia a deti majú právo vyrastať bez strachu zo šikanovania. Existuje niekoľko jednoduchých krokov, ktorými môžete značne redukovať homofóbne šikanovanie. Napríklad nenechajte bez reakcie a povšimnutia akýkoľvek homofóbne ladený komentár alebo jazyk medzi deťmi.

  • Zistite, či existujú miesta, kde môžu mladí LGBT ľudia ísť, a kde im (a vám) môžu poskytnúť poradenstvo a služby
    Zistite, či existujú miesta kam môžu LGBT ľudia ísť. Nezáleží na tom, o aký servis mladým ľuďom ide, uistite sa, že je to priestor s nulovou toleranciou homofóbie a jej šikanovania. Pomôžte nájsť mladým ľuďom bezpečné miesta, kam môžu ísť. Poznajte aké LGBT organizácie na Slovensku existujú, kde môžete nájsť informácie, a kde sa môžete obrátiť o radu.

  • Poskytnite im prístup k zdrojom a informáciám
    Lesby, gejovia, bisexuálni a transrodoví mladí ľudia by mali mať jednoduchý prístup k informáciám a niekoľkým zdrojom na zodpovedanie otázok, ktoré sa ich týkajú. Mali by mať prístup k všetkým dostupným relevantným informáciám, ktoré potrebujú, aby mohli učiniť bezpečnú voľbu. To môžete napríklad zabezpečiť aj: zaradením LGBT tematiky do školských a učebných osnov (sexuálna výchova, etická výchova), zrealizovaním workshopu alebo diskusie, tematickej práce so skupinou, špeciálne sa zamerať na témy vzťahov a sexu, tému homofóbie a podpory LGBT ľudí. Môžete rozdávať letáčiky, info-brožúrky, poprípade umiestniť brožúrky do stojana s letáčikmi, na nástenku, hovoriť o knihách, púšťať filmy.

  • Pomôžte mladým LGBT ostať v bezpečí aj na internete
    Je prospešné mať zoznam spoľahlivých dôveryhodných a vhodných webstránok s užitočnými informáciami pre lesby, gejov, bisexuálnych a transrodových mladých ľudí. Internet je plný nepravdivých, homofóbnych, skresľujúcich či urážajúcich informácií o homosexualite, bisexialite a transrodovosti. Tiež užitočným je mať k dispozícii ako sa správať na internete bezpečne a pod.

  • Zvýšte viditeľnosť LGBT tém
    Zvyšovanie povedomia o LGBT s mladými ľuďmi, spolupracovníkmi/čkami, učiteľkami, rodičmi môže priniesť skutočné zmeny v prostredí školy, v krúžkoch mimo školy, v prostredí domova, medzi deťmi v skupine a pod. Strach, predsudky, negatívne správanie voči LGBT ľuďom vyrastajú z nevedomosti. Vedomosti nám pomáhajú pochopiť veci, vyrovnať sa s nimi, predchádzať im, podporiť mladé lesby, gejov bisexuálnych a transrodových ľudí, a dať im pocit, že sú plnohodnotnými členmi spoločnosti.

  • Pracovník/čka je pozitívnym vzorom
    Akýkoľvek člen/členka pracovného tímu, bez ohľadu na sexuálnu orientáciu, môže byť skvelým vzorom pokiaľ otvorene a pozitívne hovorí o LGBT problematike, alebo používa info-materiály, ktoré oslavujú rozmanitosť a zaoberajú sa homofóbiou. Byť pre deti vzorom znamená, že aj našim samotným správaním deti a kolegov nezosmiešňuje. Nepoužívame homofóbny jazyk, homofóbne alebo nevhodné vtipy, správame sa s rešpektom a úctou ku každej osobe.

  • Využívajte interné aj externé skúsenosti
    Nezabúdajte, že mladí LGBT sú sami sebe odborníkmi/čkami, a preto by mal byť vypočutý ich hlas a mali by byť zapojení do všetkých iniciatív zameraných na ich podporu. Externí experti a expertky, komunitné skupiny môžu byť tiež užitočným zdrojom informácií.

Ak vyučujúci/e a vedenie školy dajú jasne najavo, že homofóbia je neprijateľná, pomôže to žiakom/čkám uvedomiť si nebezpečnosť predsudkov.

Homofóbnemu šikanovaniu predchádzate tiež:

  • Vytvorením školských (triednych) pravidiel. Pravidlá by sa mali týkať nie len ubližujúceho správania, ale aj homofóbneho jazyka, ktorého výskyt netreba podceniť. Žiaci a žiačky by mali mať možnosť podieľať sa na tvorbe týchto pravidiel, čo značne zvýši ich efektivitu v praxi. Popri tom, že sa vymedzí netolerovateľné správanie by pravidlá mali stanoviť aj aké správanie je žiaduce, aby žiaci a žiačky jasne vnímali hranicu medzi nevhodným a vhodným. Pravidlá by mali obsahovať logické dôsledky pre tých/ie, ktorí/é sa ho dopúšťajú, ako aj stanovenie postupov, ktoré majú využívať žiaci/čky, ktorí/é sa stali obeťou alebo svedkami homofóbneho šikanovania.
  • Reagovať, dávať jasne najavo, že ubližujúce správanie nie je akceptované (napr. negatívne poznámky, vtipy).
  • Určením kontaktnej osoby, na ktorú sa majú obracať (školský koordinátor prevencie, výchovná poradkyňa, sociálna pedagogička).
  • Zriadením funkčnej schránky dôvery, prostredníctvom ktorej majú deti možnosť požiadať o pomoc.
  • Mapovať vzťahy v triede. Nepriateľské postoje voči neheterosexualite a transrodovosti v triede sa dajú včas zmapovať depistážnym dotazníkom, ktorý ich pomáha včas zachytiť a ďalej s nimi pracovať, skôr ako prerastú do homofóbnej šikany.
  • Škola by mala poskytnúť pracovníkom/čkam školy vzdelávanie o homofóbnom šikanovaní, ako reagovať na homofóbne šikanovanie a homofóbny jazyk.

Pokiaľ ste ochotní/é, nájsť si na to priestor, ďalšou možnosťou ako preventívne pôsobiť v triede je práca s predsudkami žiakov/čiek voči neheterosexuálnym a transrodovým ľuďom v rámci skupiny. Príklad takejto aktivity:

Vnútorný-vonkajší kruh

Zdroj: Jason Fleetwood-Boldt

Dobré na otvorenie dialógu. Odporúča sa najmenej 6 až 8 ľudí, najlepšie 20 a viac (musí byť párne číslo) Necháme ľudí hovoriť v pároch.

Žiakov/čky rozpočítame na jednotky a dvojky (1, 2, 1, 2...). Jednotky urobia vnútorný kruh, dvojky vonkajší. Vnútorný si sadne tvárou von, vonkajší tvárou dnu. Každá osoba má oproti sebe niekoho. Učiteľ/ka sa pýta otázku – najprv odpovedá vonkajší kruh, vnútorný počúva. Toto trvá minútu. Keď minúta uplynie, vnútorný kruh odpovedá na tú istú otázku, vonkajší počúva. Potom sa vonkajší kruh posunie o jedno miesto v smere hodinových ručičiek takže každý/á má nového partnera/ku. Nasleduje nová otázka, opäť najprv odpovedá vonkajší, potom vnútorný kruh. Po skončení rozprávame vo veľkej skupine o tom, čo vyplávalo na povrch.

Otázky: napr. S akými slovami/menami si sa stretol/la v súvislosti s lesbami, gejmi, bi a trans ľuďmi počas toho, ako si vyrastal/la? Aké veci si za svoj život počul/a o lesbách? Aké veci si za svoj život počul/a o gejoch? O bisexuálnych ľudoch? O trans ľudoch? Čo okolo seba počúvaš o LGBT vzťahoch? Sú nejaké veci, ktoré sa počas tvojho života o tejto skupine ľudí k tebe dostali a zistil/a si, že sú nepravdivé?

Diskusia vo veľkej skupine – PREDSUDKY, STEREOTYPY

Čo zaznelo? Prekvapilo vás niečo, čo odznelo od partnera? Prekvapil si niečím aj sám seba?

Čo robiť, keď už dôjde k homofóbnemu šikanovaniu?

  • Najdôležitejšie je odhaliť a zastaviť prebiehajúce šikanovanie (alebo akékoľvek formy neželaného správania). Vyhnúť sa dramatizovaniu situácie.
  • Každému podnetu venujte pozornosť. Nezľahčujte prípady, ktoré sa nezdajú závažné („Šlo len o vtip“).
  • Postupujte podľa vopred stanovených pravidiel správania a dôsledkov ich nedodržiavania, ktoré boli sformulované v rámci prevencie. Buďte dôslední pri kontrole ich dodržiavania.
  • Kým o prípade rozhodnete, zhromaždite čo najviac informácií. Nepredpokladajte podobnosť s iným prípadom, nedajte na svoje „predporozumenie“ tomu čo sa stalo.
  • Nerobte zo zhromažďovania informácií výsluch. Nepátrajte po domnienkach o sexuálnej orientácii alebo rodovej identite „Tak si alebo nie si gej?“ To nie je pre prípad dôležité. Je to veľmi citlivá otázka.
  • Vyhnite sa potláčaniu agresie ďalšou agresiou. Neodsudzujte, nezosmiešňujte a neironizujte ani tých, ktorí šikanujú.
  • Hovorte s obeťou a s agresorom zvlášť. Nekonfrontujte ich.
  • Vhodná je pomoc školskej psychologičky, sociálnej pedagogičky alebo CPPPaP. Nie ste na to sami.
  • Ak sa homošikana preukáže, treba potrestať tých, ktorí sa jej dopustili. Treba určiť konkrétny a primeraný trest s presným vysvetlením, za ktoré konkrétne správanie bol udelený, pričom by mala byť informovaná celá trieda. V prípade rozvinutého šikanovania je potrebných viac reštrikcií.
  • S kolegyňami a kolegami, ktorí učia v danej triede, si určite spoločný postup pri reagovaní na ubližovanie počas vyučovania.
  • O prípade treba v škole otvorene hovoriť. Ak sa dá je adekvátne zachovať anonymitu. Vhodné je zorganizovať rodičovské združenie s vysvetlením situácie. Šikanovanie sa týka všetkých žiakov v triede.
  • Škola by mala odporučiť individuálnu starostlivosť psychológa/gičky (ako pre šikanované dieťa, tak ja pre dieťa ktoré šikanovalo). Samotná zmena triedy či školy často nestačí.
  • Ak bola homošikana dlhodobá, treba pracovať s celým kolektívom. Šikanovanie zasahuje aj deti, ktorých sa to priamo netýka.
  • V prípade závažnosti situácie sa môžete obrátiť na políciu. Šikanovanie je trestný čin.

Šikanovanie ako trestný čin

Pri riešení problému šikanovania na školách si vinníci aj obete málokedy uvedomujú, že v prípadoch šikanovania ide veľmi často o trestné činy a sankcie sa riadia trestným právom.

Môže ísť najmä o trestný čin ohovárania, nebezpečného vyhrážania, ublíženia na zdraví, obmedzovania osobnej slobody, nátlaku, vydierania, lúpeže, hrubého nátlaku, krádeže alebo poškodzovania cudzej veci či neoprávneného užívania cudzej veci.

Sexuálne formy šikanovania môžu byť zahrnuté pod trestné činy pokusu o znásilnenie, znásilnenie, pohlavné zneužívanie alebo kupliarstvo.

Šikanovania sa bezprostredne dotýka § 235, § 236 a §237 Trestného zákona, v ktorej sú uvedené skutkové podstaty trestných činov proti slobode a ľudskej dôstojnosti.

V týchto paragrafoch Trestného zákona ide najmä o vydieranie, útlak a obmedzovanie slobody a vyznania. Vydieranie sa definuje ako trestný čin, ktorého sa dopúšťa ten "kto iného násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy núti, aby niečo konal, opomenul alebo trpel." O útlaku zákon hovorí: "kto iného núti, zneužívajúc jeho tieseň alebo závislosť, aby niečo konal, opomenul alebo trpel" . Obmedzovania slobody a vyznania sa dopúšťa ten, "kto násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou ťažkej ujmy: núti iného na účasť na náboženskom úkone, zdržuje iného bez oprávnenia od takejto účasti, inému v slobode vyznania ináč bráni.“

Nemusí ísť len o trestný čin, ale aj o priestupok. Predovšetkým o priestupky proti občianskemu spolunažívaniu a priestupky proti majetku.

Učiteľ/ka alebo vychovávateľ/ka, ktorému bude známy prípad šikanovania a neprijme v tomto smere žiadne opatrenie, sa vystavuje riziku trestného postihu. V takom prípade môže ísť o trestný čin neprekazenia trestného činu, neoznámenia trestného činu alebo ublíženia na zdraví a to tak, že inému z nedbanlivosti ublíži na zdraví tým, že poruší dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie, alebo uloženú mu podľa zákona.

Pokiaľ k šikanovaniu dochádza v priebehu vyučovania, nesie plnú zodpovednosť za vzniknutú ujmu školské zariadenie a jeho zriaďovateľ. Rodič preto môže požadovať náhradu škody na veciach, aj na zdraví.

Je dôležité si uvedomiť, že ak sú páchateľmi deti mladšie ako 15 rokov, nie sú trestne zodpovedné. To však neznamená, že nemôžu byť postihnuté iným spôsobom, pokiaľ bežné výchovné postupy nemajú účinnosť. V takých prípadoch je nutné obrátiť sa na sociálneho kurátora mládeže odboru sociálnych vecí príslušného mestského alebo okresného úradu.